Rozhovor s Lukášem Cabalou, milým člověkem, nadšeným milovníkem literatury a hlavně autorem novely Satori v Trenčíně.

Když mě Lukáš před dvěma roky oslovil s dotazy ohledně možností léčby rozštěpu obličeje v dospělosti, zjistili jsme, že máme více společného než jen rozštěpové téma. Tím, co v nás vzájemně zarezonovalo, byla láska ke knihám. Že Lukáš i píše, jsem zjistila, až se mi do rukou dostala velmi svěží kniha, Satori v Trenčíně. 

Ze všeho nejdřív se Lukáši zeptám, jak jsi prožil Vánoce? Četl jsi?

Vianoce boli celkom fajn, nemôžem sa sťažovať, napriek situácii to boli pokojné sviatky. Na Vianoce som čítal tretiu časť Harryho Pottera. Každý rok čítam jednu a táto bola ozaj podarená.

Co pro tebe znamenají knihy?

Knižky sú pre mňa čosi naozaj čarovné. Dalo by sa o nich povedať mnoho klišé, ale v prvom rade ich vnímam ako literárne umenie a zažívam pri nich podobné pocity, ako návštevníci Metropolitného múzea v New Yorku, ktorí stoja pred obrazmi svetových maliarov. Skrátka kvalitný román je veľmi príjemným umeleckým zážitkom. Čítanie je pre mňa viac ako len zdroj informácií a príbehov. A knihy sú jednou z hlavných súčastí môjho životného štýlu.

Umělecký zážitek, ale i náplň práce. Můžeš mi, prosím, říct více o antikvariátu Čierne na bielom, ve kterém působíš?

Hej, aj náplň práce. Ale práca v antikvariáte nesúvisí s čítaním, na to si nachádzam čas len v osobnom voľne. Náš antikvariát sme pred desiatimi rokmi založili s rodičmi a neskôr sa pridala sestra. Všetky knihy máme doma, hlavne v podkroví. Je ich viac ako 37 000 a stále pribúdajú ďalšie. Ja sa starám hlavne o marketing na sociálnych sieťach, emailovú komunikáciu a pridávanie knižiek do ponuky. Ťažko by som si vedel predstaviť prácu, ktorá by ma bavila viac. Mám tak prehľad o všetkých možných knihách a to mi ako čitateľovi pomáha zorientovať sa v tom nekonečnom množstve.

To zní skvěle. Myslím, že marketing se ti daří velmi dobře, cítím z toho příjemnou atmosféru a chuť se pohltit do světa černě tištěných slov. No a aby tvůj vztah ke knihám nebyl jen v těchto dvou rovinách, ty jsi to ještě posunul do třetí dimenze a sám jsi začal psát. Jaké je být ze čtenáře autorem? Bavilo Tě psát nebo jsi občas zažíval autorská muka?

Ja tým knižným svetom žijem tak veľmi, že ma akosi prirodzene lákalo byť súčasťou aj takto – autorsky. Nebolo to to pre mňa vôbec ľahké a trvalo celé roky, kým som dokázal písať tak, aby to mohlo zaujať nejaké vydavateľstvo, ale celá tá cesta ma nesmierne bavila. Miestami to bolo naozaj ťažké. Hlavne prvé stretnutia s redaktorskou prácou. Keď mi redaktorka prvé razy vracala text s desiatkami poznámok, postrehov a návrhov na zmeny, až som mal dojem, že na to jednoducho nemám, že snáď nie je možné, aby som sa z tej slabej začiatočníckej úrovne kamsi mohol posunúť. Ale práve vďaka nepríjemnej editačnej práci som naberal autorské sebavedomie, pracoval na svojom štýle a dnes svoje námety spracovávam s oveľa väčšou ľahkosťou, aj keď tých redaktorských poznámok bude vždy veľa, no už nie sú také závažné.

K tvojí nejnovější novele Satori v Trenčíně. Neskutečně mě zaujala svojí kombinací skutečného světa, prožitků a fantazie. Originálně vyprávěný příběh je ještě navíc umocněn skvělými ilustracemi mladé české spisovatelky. V dnešní době se tak bohatě ilustrovaná kniha jen tak nevidí. Koho napadla spolupráce s Annou Cimou?

To bol samozrejme môj nápad. V roku 2018 som čítal jej novelu Probudím se na Šibuji, ktorú si sama dotvorila čiernobielymi ilustráciami. Atmosféra jej obrázkov sa mi zdala veľmi blízka atmosfére z môjho príbehu a tak som ju oslovil ešte predtým, než bola novela dokončená. Poslal som jej rukopis, zaujal ju a súhlasila, aj keď som ešte nemal vydavateľa. Dnes mi to pripadá takmer až drzé, pokojne sa totiž mohlo stať, že vydavateľa nenájdem. Keď Artforum text prijalo, Anna Cima už mala pár obrázkov hotových. Vydavateľstvo našťastie s ilustráciami nemalo problém, pritom bolo jasné, že to výrobu knižky o čosi predraží. Na moje šťastie je Artforum práve ten typ vydavateľstva, ktoré nehľadá najlacnejšiu variantu a radi vydávajú knihy, ktoré sú nevšedné aj po vizuálnej stránke.

To je skvělé, že zde jsou taková nakladatelství. Ta atmosféra a celkový umělecký zážitek je skutečně skvěle umocněn. Tvá dle tvých slov ‚drzost‘ se vyplatila. Hlavního hrdinu skvěle dokresluje nejen umně použité literární a hudební odkazy, ale také skutečnost, že se narodil s rozštěpem obličeje. Proč jsi dal Vincentovi do vínku právě tuto vrozenou vadu?

Vlastne spätne mám dojem, že som to s množstvom rôznych odkazov na iné diela trochu prehnal. Ale zároveň si vravím, že to prichádzalo priebežne a prirodzene, neviem, čo z toho by sa dalo zmazať, aby sa niečo nerozpadlo. Vincent je do určitej miery moje alterego a rázštep je zase mojou súčasťou, tak som nad tým ani neuvažoval, bolo to skôr automatické. Nikdy nebolo v mojom v pláne sa tejto diagnóze beletristicky venovať, no v tomto prípade to patrilo k postave. Napokon bolo pre mňa zaujímavé rázštep tematizovať. Snažil som sa zistiť, či už to nejakí autori robili. Našiel som dvoch spisovateľov s rázštepom, jeden Kanaďan a jeden Škót, ale ani jeden z nich nepíšu autobiografické veci a podľa dostupných informácií rázštep vo svojej tvorbe netematizovali. Okrem toho moja novela z väčšej časti vznikala v takom ťažšom období, keď som si uvedomil, že sa po 15 rokoch budem musieť do rázštepovej liečby vrátiť a k tomu vrcholili moje problémy s chrbtom. Text teda vznikal za pochodu, miestami som ho písal takmer denníkovou formou. Trebárs som prišiel z fyzioterapie a večer som si sadol k pc a písal som, čo sa reálne stalo.

Proč máš na začátku knihy úryvek od Lucie Piussi, kde rozštěp je spojen s hanlivým popisem.

Luciu Piussi mám veľmi rád, je to speváčka slovenskej kapely Živé kvety  a tento výrok v jej knihe ma vlastne dosť prekvapil. Ide o nešťastne zvolené prirovnanie odkazujúce na hlúpy stereotyp. Dal som ho tam i preto, aby som ukázal, že sa neberiem príliš vážne a tiež aby vznikol istý kontrast medzi daným výrokom a postavou Vncenta.“

Myslíš, že tě rozštěp nějak definuje?

Nepochybne áno. Určite by som bol iný človek, ak by som rázštep nemal, no netvrdím, že by som bol lepší. Skôr nie. Netrúfam si to odhadnúť v nejakej serióznejšej rovine, ale je mi jasné, že rázštep v mojom živote mnohé ovplyvnil. Ale skôr mám pocit, že mi tento stav pomáha uvedomovať si veci, o ktorých by som inak nemal dôvod premýšľať. Nechcem ísť do konkrétnych úvah na túto tému, no jedna za všetky: to, ako rázštep ovplyvňuje reč, je nepochybne hlavným dôvodom, prečo sa písomná forma prejavu pre mňa stala čímsi atraktívnym a naozaj oslobodzujúcim.

Moc děkuji, Lukáši, za tvůj čas. Přeji tobě i všem ostatní mnoho úspěchů v novém roce a mnoho šťastných úsměvů.

                                                                                 Anežka Rouš Dvořáková