ÚSMEV S ČIARKOU
Naša Lucka sa mala narodiť na deň bláznov. Na svet sa však začala pýtať o dva dni
neskôr. Tak veľmi sme sa tešili na naše dievčatko, posledné dni som už nemohla ani spávať. Stále som si predstavovala aká asi bude, robila som si žarty ,že na 3D neukázala tváričku, lebo je taká krásna až je namyslená. A ako ju príjme náš 6 ročný synček Paťko? Bude moc žiarliť alebo ju bude nosiť na rukách?
Po príchode do pôrodnice už išlo všetko rýchlo, prezliekla som sa do košele, ľahla na stôl, prišiel pôrodník a pre moje zdravotné problémy s nohou sa pripravili na cisársky rez. Bolo deväť hodín večer a ja som ležala na operačke, v duchu som sa modlila, aby som sa zobudila a videla tú jej krásnu tváričku. Zaspala som.
Vstanem, je asi desať hodín večer, ešte som však oťapená z narkózy, nikde nikto, len nejaká pani spala vedľa na posteli. Bola som šťastná, že som otvorila oči, že to mám za sebou, ale nevládala som a zase som zaspala. Zobudila som sa v noci, aj keď som vedela, že mi dcérku donesú až ráno. Čakanie bolo nekonečné, ale zistila som si miery našej slečny, 3070g a 49cm… Tak som sa potešila krásnymi mierami a začala som písať smsky o narodení.
Svitlo na ďalší deň a márne som čakala, nik ju nenosil. Sestričkám som to pripomínala snáď každú pol hodinku, nič mi neprišlo zvláštne, pamätala som si ešte z pôrodu syna, ako im to dlho trvalo. Asi okolo 11tej som sa konečne dočkala. Vidím sestričku s pani doktorkou a maličkým ružovým uzlíkom. Smerovali ku mne, avšak bábätko bolo otočené tváričkou k nim. Prvé čo si pamätám, boli slová, Vaše bábätko sa narodilo s vrodenou vývojovou vadou, diagnóza obojstranný rázštep pery s rázštepom tvrdého a mäkkého podnebia a zuboradia (v tú chvíľu si už toho moc nepamätám, len viem, že keď ju sestrička otočila ku mne a zbadala som tú pusinku preťatú rázštepom na dvakrát, noštek sploštený, schytila sa ma strašná bezmocnosť a strach, slzy mi tiekli ako hrachy, našťastie sa v tej chvíli zjavil manžel so synom. Malú som mala na rukách, niekde v duši som ju strašne ľúbila, ale zároveň som si to nechcela pripustiť. Akoby to bol len sen. Akoby to nebolo moje dieťa, veď to sa mi iba zdá. Trošku smiechu vpustil Paťko, ktorý to zobral veľmi detsky a rozplýval sa nad malými ručičkami a nožičkami, akoby jeho sestričke ani nič nebolo.
V tej chvíli som o rázštepe nevedela nič, nevedela som, či bude vyzerať ako ostatné deti, či nebude nejako postihnutá, mentálne, fyzicky, žiadne informácie. Stále som sa chcela prebrať zo zlého sna. Niekedy sa pristihnem, ako čakám, že sa zobudím a bábätko je ešte v brušku. Tožvie, či ten pocit niekedy zmizne… Zatiaľ čo ja som sa zotavovala z pôrodu, manžel zisťoval na internete a upokojoval ma, že je to riešiteľné, že v dnešnej dobe to už vedia krásne spraviť. A aj tak som pozerala po tých nádherných detičkách s krásnou tváričkou a otázka PREČO sa stala u mňa otázkou číslo jedna. V nemocnici nám vybavili včasnú operáciu, Lucka sa narodila v nedeľu a v stredu ju prevážali do Bystrickej nemocnice, aby ju mohli vo štvrtok odoperovať. Keďže ja som bola po pôrode musela som ísť za ňou až neskôr. Avšak Lucka dostala infekciu v ústočkách, tak sme si na operáciu museli počkať o týždeň dlhšie. Za ten čas čo som bola s ňou v nemocnici už mi vôbec neprišla iná a prišla mi krásna i napriek rázštepu. Prišiel deň D a Lucku zobrali na operačný sál. Ten pocit neprajem zažiť žiadnej maminke ,čas sa vliekol nekonečne pomaly. Keď ma zavolali, že môžem ísť za ňou bola som najšťastnejšia na svete. Mala okolo seba samé hadičky, tvár jej vidno poriadne ani nebolo, ale bola v poriadku. Trvalo mi však pár dní, kým som si konečne uvedomila že z Lucky sa stalo bábätko ako sa patrí. Po dlhých dňoch v nemocnici sme išli domov s krásnym bábätkom a týmto ďakujem pani doktorke, ktorá jej pusinku krásne zašila.
Doma to bolo prvé dni náročné, Lucka nemohla plakať, takže väčšinu času strávila na rukách, starostlivosť o jazvičky, neustále čistenie a preliepanie, potom zas masírovanie, kontroly po doktoroch. Prvé mesiace sa stala mojou vernou spoločníčkou odsávačka mlieka, aby Lucka dostala odo mňa to najlepšie. Časom sa všetko zmiernilo a mohli sme si vychutnávať leto plnými dúškami. Až do zimy, kedy nás čakala ďalšia operácia, aby Lucka mohla pekne rozprávať a aby jej strava netiekla noštekom von cez dieru na podnebí .Podnebie bolo treba uzavrieť. Operácia bola náročná, ale nakoniec sme to všetko krásne zvládli. Aj vďaka maminám s podobnými problémami, ktoré mi poskytli informácie a podporu, to bolo o moc jednoduchšie, takisto veľkou psychickou oporou je môj manžel a synček, za čo im tiež patrí vďaka.
Viem, že nás čaká ešte veľa krušných chvíľ, operácií, doliečovania, chodenia po doktoroch, logopédoch, po zubároch, ale aj tak by sme Lucku nevymenili za nič na svete. Je to dieťa ako každé iné, s tým rozdielom, že jej úsmev je naozaj výnimočný. Je to úsmev s čiarkou.
Aneta Hermanová
Fotografe pořídila Zuzana Chytilová.